Toto ja osobne vidím ako konflikt záujmov ako vyšitý. A to jednak preto, že vopred preferovaný dodávateľ si vie už v štúdii nastaviť veci tak, ako je pre neho vhodné realizovať, ale najmä preto, že má väčší prístup k informáciám (ako sám píšeš) - čo je v rámci neskoršieho VO diskriminačné voči ostatným.
Sa tu hráme, že nejaké predbežné štúdie sa ani náhodou nemôžu zverejniť (exemplárny príklad viď. ISV), lebo by to nejakým zázračným spôsobom niekoho znevýhodnilo a takéto brutálne veci sú akože v poriadku.
Ak nie sú ľudské zdroje ako tieto roly oddeliť, ako sa tento konflikt bude riešiť ináč?
Jedna ŠÚ pre celý OPII - to by bolo asi tak na úrovni ničnehovoriaceho čítania pred spaním.
Samozrejme je treba uvažovať “nad” projektami. Dnes sú pomerne jasne pomenované “programy” informatizácie - povedzme “1x a dosť”, alebo OpenData. Pre nich má veľký zmysel mať plán, ciele, KPI, odhady peňazí atď. Toto dokonca považujem za dôležitejšie ako samotné projekty, ktoré sú iba realizáciou niečoho z takéhoto plánu.
Ale späť k tomu, o čom bola táto pripomienka: Hlavná otázka je, načo vlastne “štúdia uskutočniteľnosti” slúži? V časoch OPISu tam boli najmä rozprávkové texty o súčasnom a budúcom stave, nejaké porovnania a výpočty vymyslené tak “aby to vyšlo”, a kľúčová časť boli “služby”, ktoré následne bolo povinné v projekte vyrobiť. (Stav dizajnovania služieb je tiež chaotický). Posunuli sme sa o trocha ďalej, ale stále sa nedá povedať že štúdie sú dobré.
Nuž, pri projektoch ktoré sa budú schvaľovať najbližšie, 26.7. - MV Workdesk úradníka, MV Správne konanie, MV Procesy a údaje a ÚPVII Incidenty KyB som nevidel žiadne pripomienky od ITASu, alebo jeho členov. Na verejných prerokovaniach nezaznela od vás ani jedna otázka. Tak ako @ITAS?