Cieľom by malo byť obmedzenie mega-projektov s rozpočtami v desiatkach miliónov EUR, ktoré sú prilis veľké na to aby uspeli, no zároveň príliš veľké na to aby sa priznal ich neúspech. Trvajú dlho a si veľmi rizikové.
mozno by sa dala kopírovať samotná činnost EK vo oblasti výskumu. Na základe priorít sa vydefinujú oblasti výskumu. Tam vznikaju programy na ktoré sú pridelené prostriedky. V rámci programov zbiehajú prvé projekty skoro az v teoretickej oblasti definujú sposoby riesení. Tieto definujú cally na jednotlivé projekty o ktoré sa uchádzajú konzorciá relativne transparentným procesom. Dalo by sa povedat, ze nove programove obdobie ide u nas podobne, ale bohuzial nie. Priority napriklad nie su pomenovane. viac na O kategórii Orientácia štátnych IT služieb na občana V nasej realite by to mohlo byt realizované agilným čerpaním jednotlivých “velky” projektov. Spravca zdrojov bud sukromna firma, alebo institucia by mohla dane zdroje distribuovat po mensich kuskoch. Agilne by hlavne mala byt riesena koordinácia medzi implementaciami, ktore by bezali po mensich behoch. max 6 mesiacov. tie by mohli byt obstaravane priebezne na menasie sumy. Je to narocnejsie na koordinaciu a tazsie sa z toho
vyvaraju prostriedky pre “sponzorov” a preto sa to akoze NEDA.
Dokonca si myslim, ze projekty nemusia nevyhnutne umelo rozsekavat, tu ide skor o 1) Agile fazovanie a 2) obstaravanie po castiach (HW samostatne, SW a licencie samostatne, sluzby vo forme kapacity a nie fix price). Kedze eurofondy su tak trosku stavane na velke projekty, ktore prinesu velke benefity, pokojne sa mozme na business urovni rozpravat o velkych celkoch (napr. NASES dostane budgetovy ramec na vybudovanie Gov.sk, ktory bude musiet dodat velke prinosy), ale samotny projekt by sa mal obstaravat po castiach a vo fazach. Myslim, ze to suhlasi aj s tym co hovori Gabo.
Sem asi spada aj problematika Proof of Concept - teda overenia rieseni v malom rozsahu, na com sa vychytaju muchy a overisa, ci business case ma predpoklad fungovat. A az nasledne sa robi velka investicia. V zahranici je to uplny standard.
Obstarávanie po častiach môže naraziť na Úrade pre verejné obstarávanie. Nie je totiž možné rozdeliť predmet zákazky a v dôsledku toho použiť nižší (jednoduchší) postup verejného obstarávania.
Tu by bolo možno vhodné využiť Dynamický nákupný systém, ktorý umožňuje použiť (zatiaľ) posledná novela zákona o VO.
mozno by nemuseli pouzivat jednoduchsi postup - kludne nech to obstaravaju rovnako. Ide skor o to, aby sa pribuzne komodity nakupovali samostatne. Otvoris tym konkurenciu. Namiesto kupovania celeho balika (ktory vie realne dodat len velky System Integrator) tak otvoris moznosti napr. pre SME. Druha alternativa je Framework pre cely Government, z ktoreho si potom uz len vyberas komponenty a robis uzsie sutaze. Nieco taketo: https://www.digitalmarketplace.service.gov.uk/
Framework pre cely Government je to, čo som mal na mysli. Skor mi ale išlo o to, aby sa k tomu frameworku pre celý Government mohol kedykoľvek počas jeho trvania pripojiť ďalší dodávateľ. Na to práve je ten dynamický nákupný systém vhodný.
1 Like
Napriklad projekt EDUNET_SK (vid Edunet_sk ) je nieco, co by sa v prostredi SR urcite nemalo nakupovat jednym velkym obstaravanim. Na trhu telekomunikacnych sluzieb je plno malych dodavatelov, ktori vedia poskytnut najlepsiu cenu a najlepsie parametre sluzieb, ale kazdy z nich iba na urcitom uzemi. Do velkej sutaze sa nemaju sancu zapojit, a preto v takomto obstaraveni velmi pravdepodobne uspeje niekto, kto nema sice ani najlepsiu cenu a ani najlepsie parametre, ale posobi v celej SR.
2 Likes
Nie som si istá, či práve dynamický nákupný systém je navhodnejšou alternatívou - z hľadiska zákonnej definície jeho použitia sa jedná o nákupný systém na tovary, stavebné práce alebo služby, ktoré sú bežne dostupné na trhu.
Čo sa týka fungovania dynamického nákupného systému, ten je tiež rozdelený na komodity, a to v rozsahu skupiny alebo jej časti podľa slovníka obstarávania - t. j. neobstaráva sa naraz “celé dielo”, pričom do rozbehnutého vlaku môžu naskakovať nový potenciálny dodávatelia…
V praxi to funguje tak, že sa vytvorí dynamický nákupný systém - do ktorého sa musia uchádzači kvalifikovať (odkaz na postup užšej súťaže v novom ZVO) a následne sa zadávajú “mini-zákazky” v predmete/rozsahu daného dynamického nákupného systému… Počas trvania dynamického nákupného systému síce môže ktorýkoľvek záujemca požiadať o účasť v dynamickom nákupnom sytéme, a v prípade úspešnosti sa môže zúčastňovať zadávaní “mini-zákaziek”, ktoré podľa nového zákona o VO budú prebiehať “aukčným postupom” dobre známym z EKS…
Znamená to v podstate to, že by sa vyhlásil DNS zvlášť na HW, zvlášť na SW, zvlášť na služby - a je ešte na pováženie, či by sa aj DNS na HW nemal deliť na menšie DNS, keďže nie každý dodávateľ dodáva všetok HW/SW/služby…
Ak môžem návrh - javí sa mi vhodnejší prístup práve rozdelenie zákaziek na časti (viď napr. § 28 nového ZVO), kde sa síce vyhlási 1 verejné obstarávanie na komplexnú dodávku, avšak táto je rozdelená na časti (zvlášť HW, zvlášť SW a zvlášť služby), pričom uchádzači môžu predkladať ponuky na jednu alebo viac častí a v princípe môže dodávku ako celok získať jeden subjekt (ak uspeje vo všetkých častiach)…
Takýmto spôsobom nedochádza k umelému rozdeleniu predmetu zákazky (=na samostatné zákazky a teda samostatné obstarávania), ale vyhlási sa jedna zákazka = jedno verejné obstarávanie s tým, že toto je rozdelené na časti… a teda sa nepoužije nižší/jednoduchší postup verejného obstarávania…
Nikto nebráni VO aby dobrovoľne (už dnes) použil nadlimitné postupy. Nedobrovoľnosť 
môže pri EŠF zabezpečiť SORO, pri rozpočte MFSR.
ďalší rozumný spôsob…