Z firemnej praxe viem, že ak niekto nevie, čo chce, smrdí to prúserom.
A je úplne jedno, akých odborníkov na to nasadíme, aký renomovaný dodávateľ to zakryje, koľko consulting kapacít pri tom premrháme a či kupujeme akože overenú hotovú technológiu alebo robíme vývoj na mieru.
Ak nevieme napísať presné zadanie, o niečom to napovedá. Môžu byť za tým subjektívne alebo objektívne dôvody. Príklad s písaním špecky pre “slovensko.sk” je veľmi dobrý. Skôr si položme otázku: mal by špecku napísať “jeden človek”? Čo ak je správna cesta k výsledku práve prostredníctvom verejnej diskusie? Hoci nemusíme hľadať cestu v štýle priamej demokracie, ale skôr v zapojení širšieho spektra rôznych odborníkov a neodborníkov (a hovorím o desiatkach ľudí, nie jednotkách). V otázkach, ktoré nie sú jednoznačné (občas si treba povedať, či ideme doľava alebo doprava), sa môže uplatniť hlasovanie… Inými slovami: čo ak nepotrebujeme špecialistov na to, aby písali zadania? Čo ak potrebujeme iba nájsť spôsob, ako toto zadanie formulovať so zapojením nominovaných odborníkov reprezentujúcich rôzne záujmové skupiny (vrátane IT dodávateľov)?
V praxi sa stáva, že stojíme pred úlohou, ktorej riešenie nepoznáme, respektíve ani nevieme, na čo všetko po ceste narazíme. Tak zadanie rozdelíme na povinné časti (tie vieme definovať) a opcie (o ich realizácii rozhodneme až neskôr na základe priebežných výsledkov a zistení). Niektoré veci sa časom ukážu ako nadbytočné, prípadne môžeme na ne nájsť iného lepšieho/vhodnejšieho dodávateľa.
Dám príklad zo zdravotníctva… Štát musí riadiť niektoré procesy (teda niekto by mal) napríklad v liečebných postupoch. Môžeme k tomu pristupovať rôzne. Niekto sa môže snažiť vybudovať veľký štátny healthcare a snažiť sa zamestnávať tých najlepších z najlepších, aby potom stanovovali pravidlá. Pritom platí, že ak štát zamestná napríklad najlepšieho chirurga na tvorbu metodík, tak sme ako krajina prišli o jedného výkonného chirurga. Iný prístup je prevziať metodiky zo zahraničia (mne osobne toto dáva najväčší zmysel, aby krajina našej veľkosti nevymýšľala vlastné veci, ale radšej našla priamu inšpiráciu inde). Kompromisný prístup môže byť napríklad nastaviť procesy, aby pomenovaná odborná verejnosť mala možnosť vyberať, vyjadrovať sa a spoločne formulovať závery. Iný prístup môže byť taký, že štát deleguje kompetenciu na vybrané odborné subjekty (napríklad lekárske komory, komisie, či asociácie) a stanoví podmienky ich participácie vymedzením kompetencií. Podľa mňa má štát plniť najmä koordinačnú a riadiacu funkciu. Rozhodovanie nie je nevyhnutná kompetencia štátu. U nás mám skôr pocit, že štát (reprezentovaný úradníkmi a politikmi) neskutočne rád rozhoduje, ale ak má skoordinovať zainteresované subjekty, tak sa už tvári, že sa ho to netýka. A skúsme si v praxi predstaviť, že by sme vo väčšej firme prijali rozhodnutie o zavedení nejakého systému spôsobom: napíšeme o tom smernicu (v roli podnikovej legislatívy) a potom sa budeme tváriť, že všetci majú vedieť, čo treba robiť, veď predsa legislatíva je na stole už X mesiacov. Samozrejme, že to skončí failom.